Premietanie/ Apropriácia

 

VÝSTAVA  PREMIETANIE

Premietanie obrazu na realitu  vychádza z klasickej  metódy a  technológie  „Camery obscury“ , kde sa realita premietala cez úzky otvor na stenu v miestnosti, alebo plochu v interiéri ako statický obraz resp. pohybujúce sa obrazy. Väčšinou išlo o bežné žánrové výjavy z ulice.  Historicky absorbovala fotografia premietanie ako  skôr výtvarný  a experimentálny postup. V súčasnosti existujú paralelne popri  klasickej produkcii technológii premietania významnejšie prejavy  práve v  konceptuálnom umení, využívajúce prostriedky a  vizualitu postmoderny.
Technologicky  ide o tzv. princíp sendviča, kde jedna realita prekrýva premietaním ďalšiu realitu a vytvára tretiu. Obrazy vytvorené touto technikou spochybňujú bazálnu vlastnosť  fotografie – schopnosť vernej reprodukcie reality a vytvárajú priestor pre imagináciu, poetiku a ilúziu svetlo-priestorových  fotomontáží a koláží.

 V šesťdesiatych rokoch využíval metódu premietania rôznych štruktúr formou klasických diapozitívov na ženské telo známy český fotograf a  pedagóg  prof. Ján Šmok.  V klasickom využití tohto princípu, apropriácie svetelného vrstvenia procesom premietania na realitu, realizuje vo svojich konceptoch Jutta Strohmaier, fínska autorka žijúca a pôsobiaca vo Viedni.  Ide o náročné inštalácie  premietania na stenu z viacerých diaprojektorov. Známa Inštalácia je premietanie Manhathanu na plafón v galérii vo Viedni. Zo slovenských konceptuálnych výtvarníkov využívajú projekciu napríklad Vlado Kordoš, Laco Čarný,  Peter Rónai,  ktorý  obohacuje statický obraz o video.

Výstava študentov katedry umeleckej komunikácie  masmediálnej fakulty UCM v Trnave  v galérii Ľudovíta Hlaváča, prezentuje premietanie  ako  tvorivú praktickú manipuláciu so základnými výrazovými postupmi  a prostriedkami fotografie. Študenti využili najmä multiplikačnú schopnosť viacexpozície, dĺžky expozície, lineárneho skreslenia a narušenia mierky a pod.

„Premietanie/apropriácia“ nereprezentuje len rozmer čistoty výrazu  média fotografie, ale predpokladá zdokonalenie edukačného procesu výučby média fotografie na katedre umeleckej komunikácie. Výstava rozširuje  aspekty a interpretačné metódy premietania o priestor experimentu. Vystavené diela sublimujú možnosti  bežnej reality ako je  plocha steny, zariadenie interiéru a aplikujú tento tvorivý postup na  hmotu a tvary ľudského tela.  V niektorých formách stierajú hranice medzi fotografickým a maliarskym princípom a prístupom k realite.
Oproti  klasickému postupu, kedy sa výhradne používal inverzný materiál a obraz sa premietal cez diaprojektor, aktuálne proces premietania prebieha digitálnou technológiou s neobmedzenými možnosťami postprodukcie, využitím dataprojektoru, ktorý je schopný pružne cez digitálnu manipuláciu  meniť a prispôsobovať predlohy. Podstatným pre tento žáner je dosiahnuť obrazovo kvalitný podklad na premietanie, ktorý v procese  svetelným navrstvovaním v priestore resp.  na telo modelu, vytvára silný estetický zážitok a vždy nové prekvapenia z experimentu.
Táto fáza predpokladá procesné zvládnutie produkčnej a taktiež kreatívnej stránky  premietania   a správnej predstavy a odhadu svetelného vrstvenia  obrazov, vytvárajúcich nové reality.

Na vystavených prácach môžeme sledovať postupné uvoľňovanie práce s ľudským telom. Jednotlivé premietanie môžeme sledovať prevažne na detailoch rúk, chrbta, torza tela a pod. Obmedzené technické parametre priestoru – školského krytu, rekvizít, neumožňovali rozvinúť estetické výzvy tohto žánru do žiadanej polohy. Napriek týmto nedostatkom, diela študentov reflektujú tak zmysel pre hru, iróniu, ako aj vážne kontexty súčasnej spoločnosti, duchovné odkazy a symboliku svetla. Popri klasických estetických prístupoch na mnohých fotografiách evidujem posun k postmodernému videniu  a uvažovaniu.

Na záver treba spomenúť dôležitý pozitívny faktor témy premietania, ktorý spočíval v spoločnom postupe a skupinovej realizácii jednotlivých inscenovaných výstupov. Študenti si boli navzájom modelmi, pričom si vyskúšali úlohu tvorcu – fotografa, ktorý aranžuje scénu, ale zároveň aj modelu, ktorý rešpektuje myšlienku a zámer autora.

Projektu sa postupne zúčastnili  Aneta Balážová, Beata Bognárová, Boris Mihálik, Barbora Fábryová, Gabriela Koleková, Gabriela Kollárová, Alexandra Galambová, Monika Hossová, Petra Johanesová, Martina Kinčešová, Vladimíra Krasínska, Ľudmila Krkošková, Klára Mališová, Soňa Moravčíková, Lukáš Plecho, Daniela Šalátová, Veronika Santusová.

                                                                                                                                                                                                     Jozef Sedlák

APROPRIÁCIA/ CITÁCIA

APROPRIÁCIA (lat.appropriare prisvojiť si, privlastniť si), syn, adopcia, privlastnenie. Výtvarná strtégia spochybňujúca koncept jedinečného, unikátneho umeleckého diela, ktorá je postavená na privlastňovaní už existujúcich obrazov zo sveta médií, reklamy a umenia.

CITÁT, CITÁCIA (lat. citátus uvedený, citovaný). Výtvarný postup, pri ktorom je do celku novovznikajúceho diela zopakovaná časť diela iného autora. Citát môže byť do novej štruktúry vkolážovaný v podobe fotografie, časopiseckej reprodukcie, alternatívnej tlače, xeroxu, laserovej tlači, prostredníctvom videa a počítača, alebo je urobený ako maliarska alebo sochárska kópia.

(slovník svetového a slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia)

  Téma citácie sa dotýka tvorby mladej generácie rovnako intenzívne ako tomu bolo v uplynulých desaťročiach, pričom študenti nahliadajú na túto tému z časového hľadiska, inšpirujúc sa najmä tvorbou ťažiskového autora – Ľuba Stacha. Zároveň zavádzajú osobnú estetiku, čo sa niektorým autorom darí viac či menej, avšak za upozornenie na celistvosť a mieru koncentrácie určite stojí takmer konceptuálny posun Barbory Fábryovej, či gesto hry v takmer ťaživom a vyprázdnenom priestore Karola Martona, ale i popisnosť vzťahu na fotografiách Kataríny Halimovičovej, Zuzany Adamcovej, Lucie Chlebničanovej, Evy Gaľovej, Veroniky Urdovej a Ľudmily Šumichrastovej v diptychovej forme úzko spätej práve s témou detstva. Tu by som upozornila na diptychy Lukáša Gríba a Viktórie Bošelovej, ktorí pracujú i s pamäťou miesta, výraznou je i citácia Ivany Štefanikovej, ktorá asociuje tvorbu Thomasa Strutha, pričom význam posúva do pop-artovej hry so základnými farbami, či do štruktúry a zanikania spomienok.

Vo vizuálnom dialógu kladú otázky, spochybňujú estetické normy a postoje, čo je snáď najpodstatnejším faktom súčasnosti. Potvrdzujú podstatnosť toho, ako dôležité je tvorivo a kreatívne rozmýšľať, hrať sa s gestami, teda ich program môžeme označiť za pozitívny, pretože sa učia spoznávať štruktúru fotografického média, dokážu posúvať realitu, dekomponovať, celistvo hodnotiť, a to či už esteticky, politicky alebo groteskne.

Petra Cepková

 

 

 

 

Comments

comments



Nie je možné pridávať komentáre.