Staré techniky

Pozvanka stare techniky-page-001 (1) Pozvanka stare techniky-page-002

 

Staré techniky

Študentom  prvého ročníka fotografie a reštaurovania na  VŠVU sa ukazujú cesty kreativity, siahajúce až do počiatkov vzniku fotografie,  v rámci výučby prípravných kurzov na Katedre fotografie a nových médií, VŠVU. Pod pedagogickým vedením Jany Hojstričovej a Jany Križanovej sa realizujú experimenty so starými historickými technikami, experimenty s fotografickým papierom ako záznamovým materiálom citlivým na svetlo, bez použitia fotoaparátu a ďalšími špecifickými postupmi fotografického laborovania.  Návrat k historickým fotografickým technikám 19. storočia: slaný proces, kyanotypia, albumíniový proces atď. vytvárajú priestor na inovatívne koncepcie a redefinované práce odkazujúce na témy: Staré techniky – Nové témy. Povedané aktuálnym jazykom: remixom starého vytvárať niečo nové, aplikujúce sa v súčasnom umení. Práce študentov fotografie a reštaurovania sa odvíjajú z niekoľkých zadaných tém, vychádzajúcich z jednotlivých období používania týchto historických techník.

Tak ako v 19.storočí sa fascinácia verného zobrazenia reality okolitého sveta ako je architektúra a mestá, objavuje na námetoch množstva dobových fotografií, je jednou z hlavných tém prípravných kurzov: „Historické mestské zákutia“. Zákutia starého mesta sú nasnímané analógovým fotoaparátom a pozitív fotografie, je vytvorený slaným alebo abumíniovým procesom. Takto realizované fotografické snímky sú špecifické piktorialistickým maliarským charakterom /jemná rozostrenosť, šedé valéry/ 19.storočia, ale súčasne sa na fotografiách nachádzajú drobné motívy z dnešného sveta. Vzhľad obrazov, akoby z 19.storočia, kombinovaný s detailmi z dnešného života nám pripravuje náhle prekvapenia, kontrasty a zaujímavé konfrontácie starého a nového sveta, staromeštiackého a konzumného života. Reakcia komzumného súčasného života sa preniesla aj do ďalšej témy: „Nový obraz starou technikou“, ktorá sa realizovala albumíniovým procesom, kde už bola snaha „nový obraz“ vnímať aj v širších súvislostiach (ako napr. nový obraz je významovo pre študenta spojený s portrétom rodiny s novo narodeným dieťaťom, alebo zábery na krajinu, kde sa objavuje kresťanský kríž v blízkosti dnešných veterných mlynov). Krajina v námetoch 19. storočia mala veľmi silné zastúpenie a samozrejme aj v rámci výberu tém, je sústredenosť upriamená na krajinu: „Návrat ku krajine“ a „Časový záznam z krajiny“. Témou „Návratu ku krajine“ sa študenti zamýšľali nad vzťahom ku krajine v 19. storočí a v súčasnosti. Odhaľovali význam slova návrat v súvislosti s krajinou, či už to bol pre nich pohľad na krajinu cez okno auta, alebo rozpadajúce sa ruiny zarastajúce vegetáciou a zdokumentovaný niekoľko dňový pobyt v prírode. Vychádzajúc z tvorby českého fotografa Jiřího Šiguta sa spracovávala téma „Časový záznam z krajiny“ bez priameho použitia fotoaparátu v teréne. Študenti umiestňovali v noci neexponovaný fotopapier v krajine, prevažne v záplavových častiach Devína a záhorských pieskových lesoch. Po dvoch až troch dňoch exponovania boli papiere študentmi v teréne nachádzané a následne chemicky ustálené. Na jednotlivých obrazoch sa nachádzajú stopy z krajiny, kde dôležitú súčasť zohráva moment náhody z daných poveternostných podmienok. Súčasťou tém je už spomínaná inšpirácia námetmi, ktoré sa vyskytovali v období používania jednotlivých techník napr. je to v prípade témy: „Stará technika“, ktorá sa spracovávala monochromatickou kyanotypiou. Princíp kyanotypie sa najviac dostal do povedomia v spojitosti s botaničkou – fotografkou Anne Atkins a jej kyanotipyckou – fotografickou zbierkou papradí z rokov 1840 – 1850. Tento fotografický herbár je hlavným podkladom témy, kde mali študenti na rovnakom princípe zaznamenať staré technické predmety, alebo stroje, ktoré už nepoužívame a odchádzajú do zabudnutia histórie. Zaznamenaním týchto predmetov a strojov vznikol tzv. archívny herbár v dobe digitálneho sveta.

Integrácia historických fotografických techník 19.storočia do vyučovacieho procesu prináša priestor na nadobúdanie kompetencií v rámci reštaurátorských procesov a reštaurátorských kópií, a tiež v experimentovaní a prepojení týchto znalostí s konceptmi súčasného umenia.

Jana Hojstričová

Exkurz do jednotlivých historických techník 19.storočia

SLANÝ PAPIER

Metódu „slaného papiera“ vynašiel v roku 1835 William Henry Fox Talbot, známy ako „otec modernej fotografie“. Ako prvý realizoval strieborný obraz na papieri. Po prvých experimentoch s nanesením svetlocitlivej striebornej vrstvy priamo na papier, použil papier napustený chloridom sodným (bežná kuchynská soľ) a až po vysušení naniesol roztok dusičnanu strieborného za vzniku svetlocitlivého chloridu strieborného. Chlorid sodný a dusičnan strieborný musia byť nanesené na papier oddelene, lebo v prípade, že sa tieto dva roztoky zmiešajú, okamžite spolu reagujú a to vyzrážaním bieleho chloridu strieborného. V princípe je to proces, ktorý sa používa dodnes. Tento najstarší zo strieborných procesov na papierovej podložke, slaný papier, je typom fotografie založenej na tvorbe photolytického striebra.

ALBUMÍNOVÝ POZITÍV

Albumínový pozitív prvý-krát predstavil predstavil Louis Désiré Blanquart-Evrard v roku 1850. Jeho predchodcom bol albumínový negatív, ktorý v roku 1848 vynašiel Claude Félix Abel Niepce de Saint-Victor, synovec slávneho Josepha Nicéphora Niépcea – vynálezcu heliografie.

Albumínový proces má oproti svojim predchodcom, slanému papieru a kalotypii jednu zásadnú východu. Namiesto toho, aby bol obraz umiestnený priamo na papierové vlákna podložky, použila sa vrstva svetlocitlivého roztoku vaječného bielka a rozpustených alkalických halogenidov scitlivených roztokom dusičnanu strieborného (tvorba halogenidov striebra). Tento náter nielenže umožnil vďaka svojmu hladkému povrchu dosiahnutie výraznejšej hĺbky a plnosti obrazu, ale bol zároveň aj svetlocitlivou vrstvou obrazu.

Vďaka kombinácii albumínového papiera a kolódiového negatívu bolo možné vytvoriť obraz s veľmi presnými detailmi a tiež sa odstránil zjavný problém prieniku svetla textúrou papierového negatívu. Albumínová fotografia bola jednou z najpopulárnejších fotografických techník v histórii fotografie a využívala sa od jej vynájdenia v roku 1850 až do konca 20. Rokov 20. Stor.

Kyanotypia

Princíp kyanotypie vynašiel v roku 1842 anglický vedec sir John Herschel. Vďaka Anne Atkins, ktorá vytvorila touto metódou zbierku fotografií papradí a iných rastlín, sa stala monochromatická kyanotypia bežnou fotografickou technikou a botanička Atkinsová prvou fotografkou v dejinách.

Kyanotypia používa dve základné chemikálie: citran železito-amónny (ferric ammonium citrate) a ferikyanid draselný (potassium ferricyanide). Rozpustené vo vode vytvoria fotosenzitívny roztok, ktorý sa nanesie na nosič, najčastejšie papier. Expozíciou ultrafialovému svetlu (bežne slnečnému svetlu) sa získa modro-biely pozitív. Ultrafialové svetlo redukuje trojmocné železo na dvojmocné, ktoré vytvorí s ferikyanidom nerozpustný komplex hexakyanoželeznatanu železitého (ferric ferrocyanide) modrej farby, ktorý je známy aj ako Berlínska modrá. Vývojkou je voda, ktorá vyplaví vo vode rozpustné soli trojmocného železa, Berlínska modrá ostane v papieri a prepožičia obrázku jeho typickú modrú farbu. Kyanotypia je označená za svetlostálu fotografiu, ale po kontakte s alkalickými látkami vybledne alebo zhnedne. Taktiež môže vyblednúť keď je vystavená veľmi dlhej svetelnej expozícii, lebo Pruská modrá sa čiastočne redukuje na biely hexakyanoželeznatan železnato-didraselny. Tento proces je možné čiastočne zvrátiť tým, že sa kyanotypia nechá určitú dobu v tme a na vzduchu spätne zoxiduje na modrý kyanoželeznatan železitý (ferric ferrocyanide).

Modrá farba nebola žiaľ veľmi vhodná na portréty a preto bola popularita tejto technológie v bežnej fotografii limitovaná na pohľadnice alebo fotografie, ktoré si bežní fotoamatéri mohli veľmi jednoducho vyvolať doma alebo aj počas pobytu na dovolenke. Pod menom „blue print“ sa však výrazne uplatnila v technike, kde dominovala temer do konca 20. Storočia ako jednoduchý a lacný kopírovací proces veľkorozmerných výkresov. Taktiež sa používala na prípravu náhľadov (tzv.kontaktov, pozitívnych obrázkov z negatívov)  predtým ako sa kopírovalo na ďaleko nákladnejší fotografický materiál (strieborné či platinové papiere).

Jana Križanová

 

Comments

comments



Nie je možné pridávať komentáre.