Martin Stropko

Martin Stropko

 

MARTIN STROPKO – LOMOGRAFIA

Ak sa obzrieme späť na históriu média fotografie, obdobie po vynáleze fotografie vygenerovalo viaceré spôsoby fixácie obrazu. Obidva základné princípy zachytenia fotografovanej reality v 19. storočí,  „daguerrotýpia“ a tak isto „talbotýpia“, predznamenali nielen vášnivú diskusiu o origináli výtvarného diela, vytvoreného „camerou obscurou“, ale aj o možnostiach kopírovania a samozrejme  o snahe o technicky dokonalú reprodukciu reality.

Pravý opak sa stal v 90. rokoch 20. storočia pri koncepte Lomografie – záznamu obrazu reality,  ktorý zámerne využíva nedokonalosť napr. konštrukcie a optiky fotografického prístroja. Takto vytvorené obrazy potom vnímame veľmi emotívne, práve pre poetiku niečoho dávneho, zabudnutého, nedokonalého  a historicky-archaického.

Ak pri prvých fotografických prístrojoch nedokonalosť obrazu tvoril prirodzený stav technického vývoja, Martin Stropko uplatňuje filozofiu nedokonalosti zámerne, s presvedčivým konceptom vytvára protipól technicky dokonalým obrazom. Rôznorodé vnímanie  reality u Martina Stropku nie je taktiež účelovo modifikované vlnou aktuálnej objednávky „lomografie“.

Dôveryhodnosť obrazu síce Martin Stropko spochybňuje, ale vyvažuje hlbšími obsahovými kontextami, myslením a poetikou. Ide napríklad o výrazný cyklus fotografií zo devastovaných exteriérov zámku v Holíči. Narušenosť a stav rozkladu stavby podporuje zámernou optickou degradáciou, neostrosťou a čiernobielym monochrómom. Tento zdvojený filter vizuálnej narušenosti  aplikuje aj vo svojich viacexpozíciach, kde pri rôznych detailoch abstrahuje realitu do tvarových štruktúr. Osudovosť komplikovaného vzťahu a stavu vecí zdôrazňuje v úspornom farebnom podaní, farebnej lazúry, ktorá odkazuje na stratu pojmu časovosti. Cyklus nájdených detailov z prostredia bratislavských vinohradov.

Zdôrazňovanie etiky a humánností cez banalitu bežných vecí, okolitého sveta a vzťahu rôznych identít Martin Stropko nachádza postupným selektovaním žánrov, tém a udalostí. Ide o tvorivý experiment, ku ktorému vždy priraďuje  najvhodnejšiu formu vizualizácie a obrazového spracovania.  V ére virtuálnej dokonalosti a digitálneho sebavedomia, nás učia Martinove fotografie skúmať nielen to čo nás spája s minulosťou, ale v rámci umenia si uvedomovať ako interpretovať  súčasnosť, ktorá je v dynamickom  pohybe, a ktorá sama v sebe, ako v podvedomí, vykazuje pomerne veľké zneostrenie.

Filozof Walter Benjamin prirovnal fotografiu k psychoanalýze, ktorá odkrýva optické podvedomie podobne ako psychoanalýza objavuje podvedomie. „Objektív rozšíril sféru pozorovania, naplnil priestor novou skúsenosťou, posunul ju bližšie k podstate. Psychoanalýza pátra pod povrchom vedomia, preto  a tak isto fotografia musí objavovať svet, ináč zostáva v pozícii kópie“.

Jozef Sedlák

 

 

 

Comments

comments



Nie je možné pridávať komentáre.