Posledný sen o budúcnosti

Názov výstavy: Posledný sen o budúcnosti
1/4 10 rokov GĽH/Galérie Ľudovíta Hlaváča, FMK UCM v Trnave
Trvanie výstavy: 05. 05. 2021 – 31. 05. 2021
Vernisáž: 05. 05. 2021 o 12.00 hod.
Kurátorka: Mgr. art. Petra Cepková, ArtD.    


Vystavujúci študenti: Bibiána Bartošová, Daniel Bíro, Anabela Buchová, Viliam Dráb, Rastislav Gablovič, Patrik Hudec, Dominika Ježová, Sebastián Kapičák, Rastislav Kupšo, Tamara Kurillová, Denisa Moravčíková, Jana Nevigyanská, Ida Petrovičová, Kristián Simonics, Rebeka Sumegová, Kristína Šeligová, Dušana Švecová, Lucia Uhrincová

Prezentovaná výstava je prvou zo série štyroch výstav, ktoré sa konajú pri príležitosti 10. výročia založenia našej univerzitnej Galérie Ľudovíta Hlaváča/GĽH na FMK UCM v Trnave. Vystavené práce boli realizované v akademickom roku 2019/2020 a 2020/2021. Výstavu produkčne pripravili pedagógovia a študenti Ateliéru komunikácie v médiu fotografie. Projekt výstavy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Výber z vystavovaných prác:

Bez snívania by bol náš svet dosť ponurým miestom, o to viac bez vizualizácie našich predstáv v umení. Čas a priestor, ktorý patrí do sféry najtajnejších predstáv a prianí, je najvlastnejší každej živej bytosti. Aké by teda mohlo byť snívanie o lepšom svete tu a teraz, v reálnom živote? Odpoveď sa skrýva v úvahách o túžbe, ktorá nestojí v opozícii Kantovmu kategorickému imperatívu, ale práve naopak. Keby ste si položili definitívnu otázku, aký by mal byť Váš posledný sen? Život každého z nás, tu a teraz, trvá (v prenesenom zmysle) iba pár krátkych chvíľ. Každý umelec a vôbec každá uvedomelá bytosť sa s pribúdajúcim vekom zamýšľa nad zmyslom existencie, jej poslaním a hlavne jej dôsledkami. Naše myšlienky predurčujú dopad nášho konania v celospoločenskej mierke. Tu a teraz sme nikdy neboli a nie sme sami. Každý náš čin alebo myšlienku by sme mohli vnímať ako závislú príčinu známeho motýlieho efektu (myšlienky starej viac ako 40 rokov), kedy aj minimálna počiatočná zmena alebo naše rozhodnutie môže spôsobiť veľkú zmenu a variácie vo vývoji celého systému. Môže naša schopnosť predvídateľnosti viesť k rozhodnutiam, ktoré budú ohľaduplné k druhým?

S istotou môžeme tvrdiť, že antropocén je znepokojivým konceptom.

Na tieto myšlienky zákonite nadväzujú úvahy o epoche, v ktorej žijeme a ktorej sme zároveň tvorcami. Toto geochronologické obdobie už koncom 20. storočia dostalo názov Antropocén (z gréc. Anthropos – človek, kainos – nový) a je zhodné s obdobím charakterizovaným intenzívnou ľudskou činnosťou a jej vplyvmi na svet súčasnosti, hoci dodnes je sporné, či má antropocén nahradiť poslednú fázu holocénu. Moderné dejiny ľudstva píšu svoju neslávnu históriu najmä vďaka produkcii plastov, ktorá prešla z 1 milióna ton na 300 miliónov ton za rok, a neustále dochádza k výraznému rastu populácie, industrializácie, urbanizácie a globalizácie. S istotou však môžeme tvrdiť, že antropocén je znepokojivým konceptom. Môžeme totiž dospieť k vyhynutiu nášho vlastného druhu, a i keď nás mnohí vedci v minulosti varovali pred nami samotnými, ešte stále nie je neskoro. Keby sme sa len mohli vrátiť v čase o niečo múdrejší, aby sme si mohli a museli položiť základnú otázku, čo príde po nás a aký svet čaká na naše deti? A či náhodou nebude dozretie antropocénu dozretím aj nás samotných.

Študenti mapovali a zaznamenávali konkrétny krajinný alebo mestský priestor v kombinácii s poetickou výpoveďou.

Rovnako nástojčivé sú aj fotografické koncepty študentov, v ktorých sa ľudské a prírodné vzájomne prestupuje. Študenti mapovali a zaznamenávali konkrétny krajinný alebo mestský priestor v kombinácii s poetickou výpoveďou, poukazovali na našu spoločenskú klímu cez neviditeľné súvislosti vzťahujúce sa ku kultúrnym, geografickým a biologickým vrstvám, ako aj na časopriestorové charakteristiky miesta a jeho génia loci. Hybridizácia sa v ére postčlovečenstva a v aktuálnom vizuálnom fotografickom jazyku už nedotýka iba tvaroslovia ako takého, ale stále častejšie zasahuje aj do samotného média a jeho filozofie, nevynímajúc pri tom ani premeny obsahové, štrukturálne, teda narábajúce s kontextami tela, portrétu a dokonca aj konceptuálneho dokumentu. A antropocén sa pomerne rýchlo stal jedným z hlavných naratívov našej doby.

Mgr. art. Petra Cepková, ArtD.

Pozrite si fotografie z vernisáže:

Comments

comments

Scroll to Top