Tomáš Farkaš – Fotografie
V súvislosti s cyklom fotografií Tomáša Farkaša ma zaujal Barthesov názor o nutnosti demokratizovať reakcie zobrazovania reality, či už patria do oblasti vysokého, nízkeho, primitívneho, alebo moderného zobrazovania. Barthes potvrdzuje, že trvať len na jednom z týchto radikálnych rozporoch by znamenalo odoprieť emóciám významné miesto v rámci vlastného spôsobu uvažovania o obrazoch a ich všeobecnej interpretácie. Podmienečne hovorí o dvoch pohľadoch ak chceme uvažovať o správnej interpretácii fotografie. Je to princíp banality, ktorý predstavuje to čo všetci vidia a poznajú a princíp jedinečnosti, ktorý vypĺňa priestor banálnosti vážnosťou a dôležitosťou osobnej emócie, ktorá patrí len autorovi a prebieha v časovom priestore príbehu diela. Fotografiu personifikuje ako osobu múdru a bláznivú. Múdra je ak podlieha realizmus fotografie mentalite doby, temperovaný estetickými či empirickými zvyklosťami. Bláznivá, ak je tento realizmus tak absolútny a originálny, že nemôže čeliť subjektívnej nepolapiteľnej realite.
Tomáš Farkaš v cykle abstraktných fotografických obrazov apropriuje to čo v podvedomí emocionálne a intelektuálne vidí a poznáva, ale zároveň autorsky transcendentuje a hľadá formálne zdôvodnenie pre realizmus média fotografie. Je to prísne personálny a subjektívny priestor estetiky, osobný príbeh a identita. Popri odkaze na abstraktnú maľbu medzivojnového obdobia (Jackson Pollock, maľba), alebo expresívne a nadreálne zobrazovanie 60. rokov (Ladislav Borodáč, fotogramy), využíva pomerne zložitú konštrukciu vzťahov štruktúr, farebných škvŕn a sendvičovitej montáže v procese postprodukcie. Obrazovo temperuje čitateľnosť jednotlivých fotografií. Pocitový svet reality prekrýva farebnou lazúrou éterickej postprodukcie, ktorá veľmi citlivo a jednoznačne rešpektuje súčasné interpretačné postupy. Otázka prežívanej osobnej identity zároveň indikuje abstrakciu ako zdroj a priestor pre mobilizáciu dobra, harmónie a osobnej filozofie, ktorý existuje nielen ako konvencia, ale ako esencia vizuálneho manuálu vzťahov – osobných, spoločenských aj globálnych.
Tomáš Farkaš nachádza vo svojom vlastnom koncepte zobrazovania model silnej motivácie, reagovať na fotografiu nielen ako na osobu múdru a absolútnu, ale aj bláznivú a výnimočnú, ktorá nás presahuje, a ktorá vo veľkej miere potvrdzuje poučku – obraz sa musí vždy meniť, aby zostal stále tým istým.
Jozef Sedlák
