Ecce Homo a Tak blízko, tak ďaleko Výstava študentských prác z Ateliéru komunikácie v médiu fotografie / AKMF, ktoré vznikli počas letného semestra akademického roka 2016/2017 ponúka dve zložité témy, čo sa týka obsahovej a interpretačnej roviny, tak aj roviny vizuálnej.
Ecce Homo je celospoločenským synonymom pre symbolické „zmývanie si viny z rúk“. Tento biblický príbeh ponúka množstvo interpretácií v rôznych významových rovinách. Študenti mali túto tému riešiť v rámci fotografického žánru ateliérovej fotografie. Spracovali ju v existenciálnej rovine, kde artikulujú a tematizujú telo ako prostriedok emočného výkriku, ktorý vždy nanovo a ohlušujúco prekrýva naše vlastné bytie vrstvami pamäti a prežitkov osobnej viny.
Téma opustenosti na sklonku života v domove dôchodcov, je silným mementom pre nás všetkých, keď často konkretizuje to, pred čím oči zatvárame, teda pred spolupatričnosťou a strachom zo samoty na sklonku našich životov. Toto večné Pilátovo „Ajhľa, človek“ môže byť v prenesených rovinách prepájané aj s ostrou kritikou dnešnej konzumnej spoločnosti, kedy sa hranice identity jedinca stierajú a miznú v rozhraniach sociálnych sietí, ovládaných „virtuálnou láskou“. A my sa stávame iba bábkami na nitkách, ktoré popoťahuje číselný kód. Vymizne ľudskosť z našich tiel, keď sa prestaneme navzájom reálne dotýkať… dotýkať sa rukami, očami, slovami, dušou… tak veľa podobností tu možno nájsť… Veronike rúško, Madona s dieťaťom… naša snaha byť lepšími, ako naozaj sme… seba láska a náš častý narcizmus… nadmiera pýchy a nedostatok pokory… veľa o sebe, a tak málo pre iných… množstvo našich vlastných tvárí a masiek… tak zbytočných… a predsa na konci vždy čaká pravdivosť reality…
Tak blízko, tak ďaleko je ďalším metaforickým vyjadrením nemožnosti uchopenia faktov, vzťahov a situácií. Táto relativita a ambivalencia dosiahnutia čohokoľvek je večným paradoxom. Je to autonómna oblasť každej situácie, ktorá sa napĺňa v čase. Napriek svojej neuchopiteľnosti a zároveň tak trvácne reálnej možnosti zmocnenia sa danej chvíle, sme stratení. Nedosiahnuteľnosť spolu s pominuteľnosťou nás robí krehkejšími, než by sme chceli.
V žánri inscenovaného dokumentu sa študenti zaoberali návratmi do minulosti cez matériu samotného média fotografie v kontraste negatívu a pozitívu, či návratu k spomienkam v relativite času. Diaľky v kilometroch sa pre nich stávajú synonymom diaľok v duši. Neschopnosť a nemožnosť medzigeneračného, či medziľudského dialógu naberá na svojej sile, cez napäté zábery odcudzenia sestier a membrány okien v dome, ktorý je väzením ticha. Fragmenty ľudského tela sú iba pozostatkom čohosi, čo napĺňalo teplom teraz už vyľudnené priestory. Kríže a tabuľky s exitom sú zrazu akoby rovnocenné, veď ako inak… A vlastne nemožnosť úplného spoznania sa navzájom, bariéry v nás, cez čokoľvek a napriek tomu. Je to melanchólia ticha, s ktorou musíme žiť. Chytáme do rúk „veci“, ktoré nám majú pripomenúť bytie samé o sebe… falošná ilúzia… klam podobný fotografii… zachovať si pominuteľné, zmraziť čas, zastaviť chvíľu, uchovať si navždy blízkych v sebe.
Petra Cepková