Meno Magdaléna nemá len sakrálny či biblický charakter, i keď práve ten je azda najznámejší. Mária Magdaléna ako Ježišova učeníčka patrí k najznámejším biblickým postavám. Meno Mária v preklade z aramejčiny znamená Bohom milovaná a meno Magdaléna pochádza z mestečka Magdaly, ktoré ležalo pri Galilejskom jazere. Je patrónkou kajúcnikov, ale i prostitútiek. Jej atribútmi v dejinách umenia sú kríž, nádoba so vzácnou masťou, kajúce rúcho, bič alebo hudobný nástroj. Evanjeliá na dvoch miestach uvádzajú, že Ježiš z nej vyhnal sedem zlých duchov (Mk 16,9 a Lk 8,2). Bola prítomná na Ježišovej krížovej ceste, pri jeho mučení a ukrižovaní, ale aj pri pohrebe. A rovnako bola prvou, ktorá zvestovala apoštolom zmŕtvychvstanie. Niekedy sa stotožňuje s Máriou z Betánie, sestrou Marty a Lazára, alebo s hriešnicou Máriou, ktorá umývala Ježišovi nohy u Šimona, ale aj s mnohými inými Máriami. Zobrazuje sa v kajúcom alebo kniežacom rúchu s prikrytou hlavou. V baroku ju často zobrazovali ako hriešnicu.
Ale vráťme sa naspäť k významu mena Magdaléna, no najmä k prepojeniu na tú dnešnú Magdalénu. Totiž pôvod jej mena znamená aj veža a pochádza z už spomínaného hebrejského Magdala. Toto ženské meno je novozákonné. Magdaléna nepatrí medzi prispôsobivé typy žien. Má rýchle reakcie, je emotívna, priamočiara, úprimná a plná intuície. Má totiž inú predstavu o svojom živote. Je tá, čo zvažuje a odhaduje. Má veľmi bohatú obrazotvornosť a odmieta skutočnosť. Práve preto aj daný názov výstavy, ktorý odkazuje na symbolickú charakteristiku tohto mena aj s jej atribútmi. Aj Magdaléna Tomalová, vlastne ako všetky Magdalény, ktoré osobne poznám, je občas tvrdá, neoblomná, no zároveň citlivá. Tak ako veža. Je totiž symbolom hrdosti, slobody a neoblomnosti, v dejinách mohla byť síce i väzením ale mala najmä strážnu funkciu.
Vystavená séria Deti a izby nás ako divákov neúprosne stavia zoči-voči dospievajúcim deťom v intímnych chvíľach samoty v rôznych izbách. To, ako trávia svoj voľný čas, ich definuje v rámci identity aj spoločnosti. Sú zádumčivé, uzavreté do seba, vyrovnávajú sa s prvými láskami, hľadajú svoje miesto tu a teraz. Magdaléna ich fotografuje tak autenticky, že máme pocit, akoby sme ich dobre poznali aj my. Je to práve vďaka tomu, že ako
fotografka je im blízko aj v iných hľadiskách.
Ecce homo je najosobnejšou fotografickou výpoveďou Magdalény Tomalovej, pretože v nej opäť vizuálne neúprosne odkrýva spoločensky citlivú tému, a to ľudí s fyzickým postihnutím, no najmä ľudí, ktorých spoločnosť tak rada a často marginalizuje. Tento konkrétny vizuálny príbeh je však o to viac silnejší, že ide o autorkiných rodičov. Využíva denné, veľmi popisné svetlo, i keď malá hĺbka ostrosti robí túto boľavú tému citlivou. Nič na fotografiách neskrýva, skôr konštatuje, poeticky no zároveň sarkasticky nám ukazuje ono „pozri sa, toto sme my ľudia, takíto sme, nič viac a nič menej“.
Rodičov zobrazuje en face ako bytosti v ich všeobecnej komplexnosti a kráse. Sú úprimní, stotožnení s vlastnou realitou, ktorá samozrejme občas bolí. Ich telá sú nositeľmi nielen fyzickej bolesti ale najmä spoločenskou traumou, našim emblémom i pečaťou, aby sme sa učili prijímať odlišnosti, aby sme sa učili byť lepšími. Tento systém „človek – človek“ je niekedy mučivou ilúziou, ale najmä nutnosťou prežitia. Systémom vnútené šablóny myslenia a nekonečné ilúzie túžob nám nedovoľujú pozornejšie analyzovať podstatu svojich myšlienok a pochopiť pôvod svojich hlbokých pocitov. Človek dočasne prebýva v hmotnom systéme a tento materiálny systém sa snaží urobiť všetko, aby človek až do smrti neodstupoval od nekonečných túžob. Ale zmeniť sa v takomto vnímaní “reality” a žiť podľa hodnôt duchovného sveta je v rukách samotného človeka a spoločnosti ako celku. A práve v názve tejto série je skrytá podstata nás samých, nášho definovania sa v medziľudských vzťahoch.
Forma sociálneho dokumentu sa pre Magdalénu Tomalovú ukazuje ako tá najvhodnejšia cesta na vizuálnu interpretáciu myšlienok. Keďže je citlivou, nezostáva v pozícii voayeura ani v jej ďalšom fotografickom cykle s názvom Jurko, ktorým zároveň zavŕšila svoje magisterské štúdium na FMK UCM v Trnave. Tomalová tu v rámci narácie, vlastnej dokumentárnej fotografii, narába s ikonografiou zobrazovania Madony s dieťaťom v náručí, alebo nás odkazuje na Svätú rodinu, pretože každý, kto zdieľa ťažký údel je v istom zmysle na ceste za svätosťou. Možno práve táto vizuálna transkripcia večných tém je tým, čím nás autorka vťahuje do osobného, boľavého, no zároveň zmiereného sveta bez ilúzií. Zmieruje ich, ale aj nás, s realitou každodennosti.
Je to práve ono stavanie veží, ktoré spomínam už v názve výstavy, kedy je dôležité budovať si oporné múry, akési záchytné laná, body a pevné miesta v živote. Jurka zobrazuje v situáciách zúfalej samoty a ticha, ktoré tak veľmi kričí, čo dáva autorka do kontrastu s hlboko prežitou empatickou láskou rodičov. Práve rodičia sú tými, ktorí nás bezhranične milujú, nech sa deje čokoľvek. Aj keby sme v živote zišli z cesty, aj keby sme sa im otočili chrbtom, aj keby čakali na pomocnú ruku, ktorá neprichádza… napriek tomu sú našimi záchrannými vežami, do ktorých udiera vietor, aby nás aj ich zlomil. Oni však stoja pevne a neoblomne, kým vládzu a my sa môžeme vždy do týchto útrob pokoja vrátiť, teda, kým je ešte čas. Aj Jurko, podobne ako Magdalénini rodičia, je tu preto, aby nás učil. A učí nás mnohému. Učí nás totiž kráse a jedinečnosti života ako daru v svojej pôvodnej podstate, radosti z každej chvíle s blízkymi, sile každého dotyku milovanej osoby, potrebe byť pre niekoho dôležitý, nachádzať nás, seba i Boha vo vzťahoch. Nie je v tom nič iné, len obyčajná viera v nádej, že to za to vždy stojí.
S našou Meggie (ako ju všetci familiárne voláme) sa mi však spájajú viaceré asociácie počas jej rokov štúdia. Jednou z nich je aj skladba od Mariána Geišberga s názvom Nevadí. Magdaléna fotí niekedy tak, akoby nebol večer a nebolo ráno, fotí všetkých, ktorých pozná i spoznáva, celý karneval postáv. V jej fotografiách však metaforicky častejšie zaznievajú slová o tom, že nebolo posledných a nebolo prvých, nebolo hore a nebolo dole, nebolo zle a nebolo dobre. Je to ukryté práve v zmysle slova „nevadí“, keď máme prijímať všetko plynutie času s pokorou a bázňou.
Tu si prepožičiam veľmi citlivé a intímne slová samotnej autorky: „Vždy ma zaujímal človek a jeho príbeh. Vždy som bola viac poslucháč ako rozprávač. Rada vnímam ľudí a ich podstatu. Do hĺbky a občas smutne, občas veselo. A vraciam sa. Tam, kde fotoaparát nie je tak dôležitý, síce je prítomný a pomáha zaznamenať chvíľu a človeka. Tam, kde som ja a ty. Kde nás vlastne môže byť viac, ale cvakom uzávierky sme zrazu iba my, sami dvaja. A či sa poznáme pár rokov, mesiacov, pár minút a potom sa už nikdy neuvidíme. Na tom nezáleží. Čas je vtedy pre mňa relatívny. Silná je emócia, ktorá umocňuje celý proces a chcem si ju pamätať vždy, keď sa pozriem na konkrétnu fotografiu. Či sú to fotografie mamy a otca a ich “životných” jaziev a jaziev, ktoré im darovala spoločnosť, pretože sú odlišní, nie zdraví a pritom úplne normálni a milujúci. Len kamsi nezapadajú. Fotografie Juraja a jeho silných rodičov, ktoré vo mne vynárajú pocit hnevu na svet, na to aký je nespravodlivý, no zároveň, že v ňom existuje aj čistá láska, ktorú nezabije nešťastie. A jednotlivé fotografie ľudí, čo sú mi blízki od prvých chvíľ nášho spoločného bytia. Ktorí ma formujú a ani o tom možno nevedia, ktorí tvoria malú časť mňa a od ktorých si požičiavam pohľady na svet. Fotografovať ľudí je pre mňa určitý intímny proces, kde voči sebe búrame hranice a sme si bližšie a často ani nevieme ako.“ A ja si tak veľmi prajem, aby nám Meggie i naďalej stavala tieto oporné veže, ktoré nás môžu ako ľudí často krát zachrániť…
Mgr.art Petra Cepková, ArtD.