| 3/5 10 rokov Galérie Ľudovíta Hlaváča, FMK UCM v Trnave | |
|---|---|
| Názov výstavy | Obraz/prelievanie realít |
| Trvanie výstavy | 6. 10. - 31. 10. 2021 |
| Vernisáž | 6. 10. 2021 o 18.00 hod. v Galérii Martina Martinčeka - Stredoeurópsky dom fotografie, Prepoštská 4, Bratislava |
| Kurátorka | Mgr. art. Petra Cepková, ArtD. |
| Autor projektu | doc. MgA. Jozef Sedlák |
Študenti a absolventi Ateliéru komunikácie v médiu fotografie a predmetu žurnalistická fotografia na FMK UCM v Trnave vystavujú v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave.
Vystavené projekty študentov a absolventov reflektujú program ateliéru, ktorý sa sústreďuje na interpretáciu súčasných tém identity mladého človeka, environmentálnych tém, ekológie a experimentovania s výrazovými prostriedkami média fotografie. Práce vyjadrujú voľný individuálny autorský prístup mladého človeka (študenta) k závažnejším osobným a spoločenským témam, pričom sa pri realizácii tém zdôrazňuje komunikačný význam obrazu a média fotografie.
Autori reflektujú vzťahy, identitu aj environmentálne problémy
Na výstave sú prezentované diela deviatich autorov. Tak ako prúd rieky v sebe nesie nánosy spomienok, našej vlastnej pamäti a prežitkov, premieňa aj nás samotných. Toto prelievanie a neustále sa dejúce zmeny v čase sú kľúčovými pre autorov ako je Peter Lančarič, ktorý sa v svojom cykle s názvom Autobiografia 1316 (2016) pohráva s podstatou autoportrétnej fotografie a jej biografických čŕt. Na povrch sa tak dostáva predovšetkým samotná podstata autorovej identity, ktorá je tlmočená cez vzťahy k blízkym, predovšetkým k jeho životnej partnerke.
Ďalším výrazným cyklom je dielo s názvom Krížová cesta (2019) od autorky Evy Jonisovej, v ktorom divákom tlmočí úprimnú, ľudskú, obyčajnú a predsa dnes tak vzácnu “človečinu”. Jej fotografie znázorňujú najstaršieho člena ich domácnosti, starú mamu, ktorá na seba zákonite berie reálny i ten metaforický kríž, z ktorého symbolicky vyznieva láska, ktorá sa stáva mostom. Podobne citlivo reaguje svojou osobnou vizuálnou výpoveďou aj ďalšia autorka Kristína Mayerová v sérii s názvom Tichý kríž (2018), v ktorej analyzuje ľudské bytie, jeho začiatok a koniec, odtiene všedných dní a existenciálnu potrebu. Autorkin výber témy hovorí o hlboko osobnej skúsenosti blízko smrti v kruhu rodiny, ale aj o celkovej potrebe porozumieť, síce prirodzenej súčasti života, no predsa boľavej.
Lenka Klimeková v dokumentárnej sérií Portrét môjho blízkeho (2020) vizuálne odkrýva spoločensky citlivú tému, človeka s fyzickým postihnutím. Všetky fotografie spája jedno kľúčové gesto – dotyk blízkeho človeka, čo autorke umožnilo vykresliť danú bytosť v jej všeobecnej komplexnosti a kráse, stotožnenú s vlastnou realitou. Jej telo je nositeľom spoločenskej traumy, naším emblémom i pečaťou, aby sme sa učili prijímať odlišnosti, aby sme sa učili byť lepšími.
Tamara Kurillová vo fotosekvenčných polohách v sérii Hybridná bytosť (2020) rozfotografovala ženský portrét, ktorý pripomína Velázquezovu maliarsku barokovú kompozíciu. Kombinácia evokujúca ateliérovú akademickú maľbu a intímne prostredie novodobej kúpeľne je prvkom typickým práve pre postmoderné umelecké naratívy.
Matej Jánošík v cykle Zhorenisko (2021) provokujúcou semiotikou a viacvýznamovými kontextami jednotlivých atribútov zobrazuje desivú postapokalyptickú krajinu, ktorá akoby pochádzala z biblických zjavení, pričom ľudský druh definuje ako strojcu všetkých koncov. Lukáš Kala v sérii Untitled (2020) odkazuje na temporalitu, na naše bezmocné vzdorovanie a bezvýznamnosť v kolobehu bezhraničného času, ktorý si berie svoju daň.
Rastislav Gablovič v sérii s názvom Posledný sen o budúcnosti (2021) takmer v manieristických kompozíciách postindustriálneho prostredia mestských novodobých nálezísk dekóduje najmä naše faktografické stopy, ktoré sú kľúčovým mementom v rámci environmentálnej situácie.
Podobne Rebeka Sumegová vo svojich impresiách vodných hladín s názvom Antropocén (2021), ktoré sú v ďalších vrstvách opäť odkazom na sféru konzumu, označuje nás ako hlavných činiteľov znečistenia planéty. Tieto minimalistické a nájdené zátišia na vodnej hladine sú nepatrným, no zároveň významným akcentom recyklácie našich činov.
Prinášame aj fotoreportáž z vernisáže:
Zdroj: Eva Jonisová, Kristián Pribila