Výber fotografií je selekciou kurátorky Mgr. art Petry Cepkovej, ArtD., z viacerých fotografických sérií Evy Jonisovej. Autorská výstava ukazuje rôznorodé polohy tejto mladej talentovanej autorky, čo i len v pár záberoch, ktoré napriek všetkému nepôsobia vytrhnuté z kontextu. Spolu i každá sama vypovedajú o mnohom. O tom aká je Eva ako človek, čo cíti, nad čím premýšľa, čo ju sužuje a trápi, čo vníma ako dôležité zobraziť cez fotografiu. Eva Jonisová nie je totiž autorkou klišé a póz. Je výsostne úprimná a ľudská. Je to obyčajná a predsa dnes tak vzácna „človečina“, ktorá vyžaruje z jej fotografií.
Výstava tak prezentuje výber jej tvorby počas celého štúdia v jej najsilnejších autorských a osobných vizuálnych výpovediach. Divák v nich však môže rozpoznať akúsi pomyselnú lineárnu niť, ktorá ich vzájomne všetky prepája. Tieto štyri série hovoria totiž o jednom a tom istom. O tom, kto sme, kam ideme a akými sa stávame na tejto ceste. Je o putovaní cez generácie do hlboko medziľudských vzťahov, o altruizme k blížnemu, o viere v dobro i o viere v Boha, o vďaku za rodinu, ktorú máme, o plynutí času ale aj o neodvratnosti konca. Je to putovanie k vytúženej slobode umelca, ktorý je vždy na tejto ceste sám.
Niekedy to začína veľkými a silnými témami (ako je tomu v Evinej „Krížovej ceste“), cez introspektívne skúmanie vlastnej duše vo vzťahu k rodičom v časovej sérii „Podoby lásky“, inokedy je to hľadanie samého seba cez úžasnú a obdivuhodnú oddanosť bytostí plných súcitu v projekte „Malý veľký človek“, a vyvrcholí to postmoderným naratívnym hľadaním vlastnej identity, ktoré sa opäť oblúkom vracia k téme rodiny v Evinej diplomovej práci s názvom „Portrét / Mediálna identita človeka“. Žánrovo autorka narába s prvkami výrazne inscenovanej fotografie, s témou rodinného albumu a spomienok, tematizuje čas, apropriuje sakrálnu tematiku, manipuluje identitu a genderové otázky, ale hlavne v tej najčistejšej podobe vzdáva poctu láske k blížnemu v rýdzom dokumente.
V sérii „Ecce Homo“ spodobuje najstaršieho člena ich domácnosti, starú mamu, ktorá na seba zákonite berie akýsi reálny i ten metaforický kríž. Tak ako Kristus, tak aj starí rodičia sa často krát obetujú pre rodinu, pre potreby druhých. Je to možno akýsi prirodzený rytmus plynutia času a lásky k blížnemu, avšak samozrejmý vždy nie je. Ak by sme mali Evu Jonisovú opísať ako umelkyňu a človeka iba pár slovami, bolo by to: krehkosť, sila a láska.
Ešte treba objasniť názov výstavy „Ecce Eva“. Je to Eva ako osudová žena s ohnivými vlasmi, Eva ako biblická pokušiteľka podávajúca jablko a prvotný hriech, Eva ako pramatka a aj Eva z oltárnych malieb mnohých slávnych majstrov. Aj preto spojenie slávneho latinského Ecce Homo v zmysle (Aj)hľa človek do kontemplatívneho Ecce Eva. Ecce Eva je to, čo spája jednotlivé diela na výstave v Divadle Jána Palárika v Trnave. Je to preto, že sú úprimné, všeľudské, na nič sa netvária, iba proste sú. Láska je mostom. A také sú aj fotografie Evy Jonisovej.