Už ako študentka sa Kristína Mayerová profilovala ako osobnosť, ktorú zaujíma ľudské bytie, jeho začiatok a koniec, odtiene všedných dní a existenciálna potreba. Jej krehkosť a senzibilita v rámci zobrazovania vystaveného projektu nie je na jej vek až tak typickou. Predsa len výber témy nám čosi hovorí o hlboko osobnej skúsenosti blízko smrti v kruhu rodiny, alebo o jej celkovej potrebe porozumieť, síce prirodzenej súčasti života, no predsa len akosi boľavej.
Domov, ktorý fotografovala nesie názov Červený kríž, a slovami autorky: „Ľudia v ňom sú v ústraní, nikto o nich nevie a len ticho umierajú. Ich trápenie predstavuje pre mňa symbol kríža“. A tak ma tu napadá, že ten náš vlastný a najtichší kríž si ponesieme na konci predsa každý sám. V zmysle viery, je táto osudovosť trápenia vidinou kráľovstva na druhej strane, teda kríž je vlastne nutnosťou i odmenou zároveň.
Paliatívne centrá a hospice uľahčujúce umieranie terminálne chorým síce môžu zmierniť fyzickú bolesť, ale duševné strádanie asi nie. V závere našich príbehov sa snažíme nejako vyrovnať s tajomstvami existencie, s hľadaním pravdivého poznania a zmyslu, ktorý nás metafyzicky presahuje.
Thanatologická rovina sa vtedy už dotýka každej sekundy bytia vedúceho k spánku. Je témou filozofov, lekárov, psychiatrov, biológov, sociológov, teológov a samozrejme umelcov.
Kristínine zábery sú poetické, na druhej strane až brutalisticky naratívne, ale nakoniec, nie je taký aj život sám? Z atmosféry izieb na jej fotografiách ide zvláštny pokoj, akoby už nič nemalo byť, akoby prítomní ľudia len čakali na vykúpenie z tohto pozemského tela. Také sú aj tmavé chodby, ktoré nám
Kristína ponúka okúsiť. Jej zábery nie sú príjemným prechádzaním sa v tomto „domove na konci“, ale žiadne konce nie sú príjemné, pretože sú ako vysypané zvyšky piškót na jej fotografiách. Deštrukcia stien je synonymom deštrukcie ľudského tela, keď už nevládze. Na druhej strane toľko schodov na schodiskách. Kam vedú, do ošetrovne pre lieky, alebo do ošetrovne nekonečna?
Fotografia má ako médium tú neopakovateľnú moc zmrazovať čas, ktorý plynie. Vďaka fotografiám Kristíny Mayerovej máme možnosť nahliadnuť do tých najcitlivejších medzier spoločnosti, tam, kde sme navždy sami. Kristína je mladou fotografkou, ktorá vie, čo je dôležité a čo má zmysel, preto ju jej sociálne cítenie definuje ako autorku ľudskosti. A o tom má byť podľa mňa umenie, navracať nám stratené spolucítenie na našej jedinej a spoločnej ceste.
Mgr.art Petra Cepková, ArtD.